„Sedem vecí o…“ propagande v Zbierke plagátu a grafického dizajnu
Pripravila Viera Kleinová, kurátorka zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry
Biela, sivá, čierna, horizontálna, vertikálna, totálna, hybridná — šíry a pružný svet propagandy si dnes v algoritmoch globálnej siete hojne „užívame“ ako hoaxy, dezinformačné kampane, trollovanie. Propagandu mala vo svojom názve už pápežská Kongregácia pre šírenie viery v 17. storočí, ale skutočná „konjunktúra“ manipulatívneho a sugestívneho naratívu formujúceho myslenie v masovom meradle prišla až v 20. storočí. Plagát ako hromadne šírená obrazová a textová informácia sa stal svojou enormnou vizibilitou vítaným prostredníkom ideologických experimentov, podľa nemeckého sémiotika a filozofa Maxa Bensa sú plagáty siete, do ktorých sa zachytávajú želania ľudí. Od propagácie k propagande už nebolo ďaleko. Ako mimoriadne agilní klienti grafického dizajnu sa etablovali najmä konštruktéri pokusov o nové svetové poriadky. My si pripomenieme komunistickú propagandu, preháňajúcu sa v našich luhoch a hájoch v 2. polovici 20. storočia, prostredníctvom náhľadu do galerijných zbierok grafického dizajnu a plagátu. Vyberieme z nich práce, podávané vyberaným i lapidárnym vizuálnym jazykom, prevetráme autorov a diela sorely i normalizácie.
1/ Protohoaxy studenej vojny
Komunistické kataklizmatické stratégie vo svojej „najlepšej forme“ — hromžiaca, útočná a perfídna obžaloba západného nepriateľa servírovaná v podaní českého grafika, karikaturistu a maliara Lea Haasa (1901–1983). Zločincami sú v tomto prípade USA, ktoré sa podľa prosovietskej propagandy začiatkom 50. rokov dopustili mimoriadne zákerného biologického útoku. Nad Severnou Kóreou a Čínou vtedy podľa ich tvrdení americké lietadlá zhadzovali hmyz kontaminovaný tými najhoršími nákazlivými chorobami. Haló, ktoré (hlavne) vo východnom bloku tento hoax vyvolal, generoval agitáciu na rôznych úrovniach — od mediálnych „kortešačiek“ až po masovo burcované rozhorčenie plodiace napr. záväzky pracujúceho ľudu, ktorý „svoj odpor proti zločinnému používaniu bakteriologických zbraní americkými imperialistami“ vyjadril čestným záväzkom bezplatne a mimo pracovnej doby vyhotoviť injekčné ihly, striekačky a ďalší zdravotnícky materiál pre čínskych a severokórejských priateľov. Príbeh Lea Haasa je do týchto „paranormálnych“ stalinských čias vsadený presne ako diamant do klenotníckeho lôžka. Za 2. svetovej vojny ako Žid prešiel hrôzyplnou cestou od terezínskeho geta (tam ho mimochodom za kresby z reálneho života v gete obvinili zo šírenia propagandy hrôzy), cez Osvienčim, kde bol kresliarom dr. Mengeleho až po „angažmán“ vo falšovateľskom komande v koncentráku v Sachsenhausene. Napriek tomu, alebo práve preto (?), komunizmu rýchlo uveril a jeho pôsobivé kresby, karikatúry a ilustrácie sa v úvodnom ťažení monopolnej moci stali účinným propagandistickým kladivom. Fúzatá pravda o revolúcii, ktorá požiera svoje deti ale čoskoro dostihla aj Haasa. Antisemitské nálady spustené procesom s Rudolfom Slánskym v roku 1952 nebezpečne rozkývali jeho pozíciu prominentného režimného tvorcu. V roku 1955 z Československa definitívne odišiel.
2/ Čínska stopa Antona Hollého
Nedá sa povedať, že by sme o Číne v ostatnom čase počuli málo. Práve naopak, je nám servírovaná s obsedantnou pravidelnosťou a vytrvalosťou, s opulentnou prílohou úzkosti, presiaknutá dusivým odérom manipulácie. „Čínskej kuchyni“ dnes proste neuniknete, hoci ingrediencie a recept si stále môžete vybrať sami. Komunistická Čína si na obraze podľa svojho gusta dávala záležať už v „gründerských“ maoistických časoch a lídra červenej globalizácie, Sovietsky zväz, neváhala bez rozpakov a veľmi zdatne alternovať. Čínsko-československá družba, výdatne živená od začiatku 50. rokov aj prostredníctvom čulej kultúrnej výmeny, sa realizovala okrem iného návštevami delegácií, precízne vyberaných (rozumej s režimom súzniacich) umelcov. Tak sa v roku 1956 do Číny dostal Anton Hollý (1915–1989), grafik, karikaturista, kresliar, maliar a nomenklatúrny káder vtedajšej výtvarníckej organizácie. Cesta zrejme nebola taká reprezentatívna ako tá v roku 1953, kde sa stretli samé prominentné mená — napr. Adolf Hoffmeister, Vojtech Mihálik, Vladimír Mináč, Mária Medvecká, Andrej Bagar či Vladimír Novotný, riaditeľ pražskej Národnej galérie, ale cieľ bol ten istý. Anton Hollý „budovanie socializmu na pylónoch tradície siahajúcej po hlbiny čínskeho kultúrneho dávnoveku“ zaznamenal prostredníctvom cestopisných kresieb, ktoré predstavil i špeciálnou výstavou. Ako zástupca „kultúrneho frontu“ tak mal bežným smrteľníkom, pre ktorých bola Čína rovnako nedostupná a nezrozumiteľná ako za Marca Pola, sprostredkovať, v rétorike súdruhov ideológov, pocit spolupatričnosti medzi spriateleným československým a čínskym ľudom. A keďže bol zároveň zberateľom, na dôvažok si ako pripomienku komunistického Orientu priniesol viac ako 30 súdobých miestnych plagátov. V 70. rokoch ich následne odpredal v rámci svojej rozsiahlej afišovej zbierky, do národnej galérie.
3/ Ako sa kalila (čínska) oceľ
Pred niekoľkými rokmi nahliadol sinológ Martin Slobodník v rámci štúdia československo-čínskych vzťahov v 50. rokoch 20. storočia aj do kolekcie propagandistických čínskych plagátov Antona Hollého. A hoci sa to netýkalo jeho výskumnej úlohy, preložil texty plagátov a nasmeroval nás i k autorom niektorých z nich. Tak sa nám podarilo identifikovať napr. jedného z najznámejších tvorcov čínskeho plagátu 2. polovice 20. storočia — Cai Zhenhuaa (1912–2006). Výborný komiksový kresliar i angažovaný dizajnér dôležitých štátnych zákaziek na našom afiši ponúka extatickú budovateľskú emóciu prýštiacu z raného obdobia maoistickej republiky (1949–1965). A čo sa týka podporovanej československo-čínskej spolupráce, mala podenkový život. Na prelome 50. a 60. rokov sa vzťahy Pekingu a Moskvy výrazne naštrbili a to znamenalo koniec priateľstva aj pre prosovietske satelity. Ján Kostra darmo písal: „… čože my vieme, ako sa rodila v bolestiach Čína ľudová / ako kalila sa v ohni oceľ / straníckej pravdy, ktorá postavila / štvrtinu ľudstva / na obranu mieru…“. Kurz sa už obrátil a báseň bola cenzormi zo Správy tlačového odboru vyradená z pripravovanej antológie jeho tvorby.
4/ Škrečkovanie nie
„Máme tu takový nešvar…“ Jednou z mnohých neprístojností, ktorých sa občan ľudovo-demokratického Československa nesmel dopustiť, bolo škrečkovanie. Robiť si zásoby bolo totiž v rovnostárskej spoločnosti zakázané. Premisa víťaznej strany Každému rovným dielom sa v rokoch 1949–1952 premietla do „špeciálneho“ komunistického výpalného, zabaleného do drsnej formy povinných dodávok štátu, tzv. kontingentu. Čo v praxi znamenalo, že ak ste niečo pestovali alebo chovali, nemali ste právo nakŕmiť najprv svoje deti, na vaše prasiatko malo ako prvé nárok štátne brucho. A nie náhodou sa k „sabotážam verejného zásobovania“ uchyľovali zväčša príslušníci potláčanej minority (teda kulaci a iní „bývalí ľudia“), ktorú chcel štát „rozpustiť“ v šťastnej náruči, kde si spolu hrkútali robotníci, roľníci a pracujúca inteligencia a s presvedčením výskali, že okrem práce nič nepotrebujú a mamon ich vôbec nezaujíma. Karikaturistická agitka Štefana Bednára (1909–1976), nestora slovenskej propagandy, tento príbeh novej doby líči za asistencie sledujúcej a trestajúcej ruky ako netolerovateľný zločin.
5/ Pasce Auróry
Mimoriadnu typografickú prácu predstavuje plagát Rudolfa Altrichtera (1916–1978) k extrémne uctievanému politickému sviatku implantovanému sovietskymi súdruhmi — boľševickému puču známemu ako Veľká októbrová socialistická revolúcia. Kombinácia režimnej servility a progresívneho dizajnu bola jednak reakciou na únavu a vyprázdnenosť štátnej rétoriky — v tom istom roku (1967) ako vznikol plagát, prestal pri výtvarníckom zväze fungovať odbor i komisia politického plagátu a (na chvíľu) ustala aj výstavná činnosť špecializovaná na propagandistický afiš. Revolty 60. rokov zároveň v celosvetovom zábere priniesli aj sebavedomý, silne autorský a aktivistický výtvarný plagát. Prebiehali na oboch stranách železnej opony, hoci s odlišnou dynamikou a silou. Na Slovensku tento alternatívny vietor zreteľne zachytil práve Rudolf Altrichter. Autonómiu plagátu ako tvorivého umeleckého priestoru presadzoval univerzálnymi spoločensko-politickými témami, ako napr. vojnové hrozby, len pro forma spojenými so „slohom“ reálneho socializmu. Treba však jedným dychom dodať, že bol aj výnimočne zdatným exponentom propagandy komunistickej partaje.
6/ Zradné slzy
Krvavá slza označená dátumom 21. 8. 1968 bola ústredným motívom plagátu českého grafického dizajnéra Václava Ševčíka (*1932), ktorý bezprostredne komentoval akt sovietskej okupácie. Ševčík, člen českej tvorivej skupiny Plakát, patril k nemnohým grafikom, ktorí sa opovážili otvorene komentovať oficiálnu štátnu politiku. Platilo to však len chvíľu, v normalizačnom úze sa autorská sloboda a integrita nepestovali. Zmenám sa ale neubránila ani taká konzervatívna istota ako propagandistický plagát. Ak sa v čase posunieme o niekoľko rokov vpred, do roku 1971, uvidíme, že značne archaická rétorika a prázdne figúry ideologickej masáže začali placho ustupovať. Plagát Ondreja Zimku (*1937), pracujúci s takmer identickým motívom plačúcej tváre, sa pohybuje na bezpečnom území ideologicky vhodných námetov, bez diskreditačnej antisovietskej pachute. Popritom ide o premyslený a kvalitne podaný výtvarný zámer, s diskrétnou textovou stopou, v civilistickom a empatickom vyznení. Návrh vyhral veľkú angažovanú súťaž pripravenú ako úvod normalizačného obdobia a venovanú 50. výročiu založenia Komunistickej strany Československa. Diela z tejto výstavy sa vylepené na uliciach nikdy neobjavili, podobne ako v iných oblastiach dizajnu šlo skôr o dookola omieľané kamufláže, slúžiace na zachovanie legitimity režimu.
7/ Plagát na „bojisku“ galérie
V Zbierke grafického dizajnu a plagátu SNG má najväčší priestor kultúrny afiš v časovom zábere od konca 19. storočia po súčasnosť. Celkom výraznú skupinu, viac ako 500 diel, v nej tvoria propagandistické plagáty. Časť z nich sa do zbierky dostala prevodmi z vydavateľstva Pravda (kde sa vydávali propagačné materiály pre celé Slovensko), ďalšiu skupinu plagátov poskytlo galérii ako základ zbierky „úžitkovej grafiky“ v roku 1962 Umeleckopriemyselné múzeum v Prahe a podstatný diel prác pribudol ako výsledok akvizičnej činnosti v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Kolekcia sa budovala s ohľadom na svojbytný autorský názor a najmä v polohe návrhu, a tak sa v nej pravidelne ocitali viaceré diela z protežovaných prehliadok angažovanej tvorby. Bola reprezentačnou, nekaždodennou a peknou tvárou politickej objednávky. Fázová obľuba politického a agitačného plagátu sa koncom 70. rokov prejavila v akútnej potrebe mobilizovať ľahostajnú a voči ideálom socializmu značne rezistentnú verejnosť viac, adresnejšie a komplexnejšie. Tak vznikla prvá a svojho druhu jediná Stála expozícia slovenského politického plagátu. Bola inštalovaná na Zvolenskom zámku a prostredníctvom tvorby „takmer všetkých predstaviteľov tohto výtvarného žánru…“ zrejme naplnila ambície kultúrno-politických aparátčikov. Čo vraveli na expozíciu bežní ľudia, nevieme, ale celkom výstižne to zhrnul titulok Pravdy (sic!): „Politický plagát usvedčuje.“
Použitá literatúra a zdroje:
Váross, Marian (autor úvodu): Anton Hollý: Kresby z Číny. Výstavná miestnosť Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry, Bratislava, 1957
Slobodník, Martin — Lelkesová, Viera: „Ako rybky v akváriu“ — nepublikovaný strojopis Milana Ferka o ceste do Číny v decembri 1964. Studia Orientalia Slovaca 13/2, 2014, 209–272
AVU SNG, dokumentácia výstav a expozícií SNG, 1978, zložka Stála expozícia politického plagátu, Zámok Zvolen
