„Sedem vecí o…“: Schaubmarovom mlyne
Pripravila Veronika Němcová, riaditeľka Schaubmarovho mlyna a Terézia Števuliaková, galerijná pedagogička
Na severnom okraji Pezinka na úpätí Malých Karpát v mestskej časti Cajla je súčasťou uzavretej mlynskej usadlosti ohradenej múrom kamenná neskorobaroková budova Schaubmarovho mlyna. V článku Sedem vecí o Schaubmarovom mlyne sa dozviete ako mlyn vznikol, prečo sa volá Schaubmarov, kde sa stratila voda z mlynského náhonu, ako sa k mlynu dostala Slovenská národná galéria a ako sa z Galérie insitného umenia zmenil názov na Galériu súčasného umenia.
1/ Schaubmarov mlyn je najväčší potočný mlyn v Európe. Dodnes je funkčný, s vysokým stupňom zachovania architektonických a technických častí a pamiatkovo chránený. Okrem neskorobarokovej budovy bývalého panského mlyna tvorili usadlosť tradičné hospodárske stavby (voziarne, maštale, sečkáreň, stodola, dreváreň a včelín) a ovocný sad. Niektoré z týchto budov stále stoja, ale slúžia novému účelu.
Mlyn reprezentuje regionálnu formu malokarpatských vodných mlynov s kolesom na horný náhon a nadzemným typom mlynice, ktorá tvorí poschodie. Mlynica je rozdelená na tri podlažia vrátane suterénu a povalového priestoru mlyna. Zachovalo sa aj pôvodné mlynské lešenie, ozubené koleso v suteréne a viaceré prvky vybavenia ako múčna truhla, vzácny krupičník, vyradené mlynské kamene, škopíky, mýtne mierky, riečice.
2/ Mlyn dali na Cajlanskom potoku postaviť Pálffyovci z Pezinského zámku ako najväčší z 15 mlynov v rozľahlom pezinskom chotári. Na južnom štíte mlynskej budovy je v omietke vyrytý rám s nápisom: IN ANNO DOMINI 17 67 AEDIFICATUM (postavené v roku Pána 1767).
Cajla sa stala poddanskou dedinou Pálffyovcov na začiatku 17. storočia, keď prešlo panstvo grófov zo Svätého Jura a Pezinka do ich držby. Patrila k popredným dedinám panstva a okolia s veľkou rozlohou a počtom obyvateľstva. V roku 1647 sa Pezinok stal slobodným kráľovským mestom, z čoho preň vyplývali mnohé výhody. Právo na mlyn (jus molae) mal iba feudálny zemepán, šľachtic a feudálne inštitúcie, najmä cirkev a slobodné kráľovské mestá. Toto regálne právo si uplatnili z titulu privilegovaného vlastníctva pôdy, a teda aj vody.
Mlynári mali za čias feudalizmu v spoločnosti výnimočné postavenie. Hoci patrili k poddaným, boli osobitnými služobníkmi zemepánov. Ako správcovia panských mlynov mleli múku pre pánov, chovali panské bravy a pracovali na panskom, spravidla ako tesári. Za mletie vyberali od zákazníkov časť obilia, tzv. mýto. Výšku mýta určovali župy, najčastejšie to bola jedna desatina z obilia. Mýtne uchovávali mlynári v osobitnej truhle, ktorá sa volala mýtnica. Mlyn mal viacero správcov, až kým ho v roku 1857 kúpila rodina Schaubmarovcov.
3/ Rodina Schaubmarovcov prišla na Cajlu z Bavorska. Ústna rodinná tradícia, ktorú zaznamenal historik Hanušin v roku 1985, uvádza, že kedysi panský mlyn kúpil v roku 1857 Wilhelm Schaubmar od vdovy Reichardovej. Ako poznamenáva manželka posledného mlynára Gustáva Kornélia Schaubmarová, Reichard sa utopil v studni a bezdetná vdova po predaji zadlženého mlyna odišla do Rakúska. Schaubmarovci potom museli vyplatiť aj Reichardových veriteľov, takže zaplatili za mlyn dvakrát.
Prvým majiteľom bol Wilhelm Schaubmar (1829–1898), jeho starší syn Viliam predčasne zomrel a tak zdedil mlyn jeho mladší syn Gustáv (1867 –1942), ktorý sa vyučil za zámočníka vo Viedni okolo roku 1880. Zámočník Gustáv mal dve dcéry a troch synov, najstarší syn Gustáv zdedil okrem mlyna a dielní aj remeselné zručnosti po svojom otcovi. Druhý syn v poradí Ľudovít sa venoval poľnohospodárstvu patriacemu k mlynu. Najmladší Karol sa rozhodol v napätých časoch po 2. svetovej vojne, zo strachu z násilného vysťahovalectva nemeckých občanov, utiecť do Nemecka aj napriek tomu, že mal slovenské občianstvo.
V Schaubmarovom mlyne sa mlela múka do druhej svetovej vojny, po vojne sa tu už iba šrotovali kŕmne zmesi pre zvieratá. Schaubmarovci na Cajle vychovali tri generácie mlynárov, štvrtá generácia sa po nástupe komunizmu k remeslu už nedostala.
4/ Schaubmarov mlyn sa rozprestiera na niekdajšom mlynskom ostrove, kde v 60. rokoch 19. storočia mlelo až 7 mlynov. Dnes tu voda netečie, odkazom na ňu je suché koryto, ktoré sa zachovalo iba v areáli sadu Schaubmarovho mlyna a zobrazenie približnej polohy potoku na mape z roku 1767.
Ostrov bol zo severu ohraničený mlynským náhonom a z juhu Starým potokom. Približne v strede tohto prírodného toku sa pomocou hate a stavidla odrážala voda na pohon mlynov do náhonu. Vznikol tak Mlynský potok, ktorý sa volal aj Nový potok alebo Cajlanka. Podľa bývalých cajlanských mlynárov bola voda v tomto toku taká čistá, že v nej žili pstruhy.
Tento náhon musel existovať od čias najstarších mlynov, najneskôr od čias banského a hutného podnikania v chotári (13. storočie). Na mlynskom ostrove v Cajle sa počet mlynov od čias najstarších písomných zmienok pohyboval od štyroch do siedmich. Na mape pezinského chotára z roku 1767 sú v Cajlanskej doline zhora dole označené tieto výrobné zariadenia na vodný pohon: fabrica papyracea (papierňa), mola fulinacea (valcha) a pod Zumbergom štyri mlynské usadlosti s názvom mola. Z polohy predposledného mlyna smerom nadol, a najmä zo situácie budov by sa dalo usúdiť, že je to neskorší Schaubmarov mlyn.
Cajlanský náhon takmer celý zlikvidovali pri regulácii potoka a úprave priľahlých pozemkov v rokoch 1953–1957. Koryto potoka bolo presunuté alebo vyrovnané a vydláždené kameňmi. Pokus o opätovné zavodnenie náhonu sa kvôli nedostatočnému vyspádovaniu nepodaril. V rámci kolektivizácie a zákazu súkromného podnikania počas komunistického režimu prestala na Slovensku fungovať väčšina mlynov, postupne ich zaniklo viac než 2 000.
5/ Schaubmarov mlyn poháňali niekedy tri vodné kolesá. Podľa zvyškov pôvodného mlynského lešenia a známych analógií, vyhotovil Ján Hanušin výkresy Schaubmarovho mlyna pred jeho modernizáciou v roku 1913. Štyri metre vysoké a 50 cm široké kolesá poháňali tri okruhy pracovných strojov. Na mlyn pritekalo 100 litrov vody za sekundu s výkonom 4,3 koní.
Tri kolesá znamenali väčšiu variabilitu spracovania obilia. Jednotlivé vetvy a kameňové zloženie boli špecializované na odlišné úkony: jedno slúžilo na čistenie obilia (špicovanie), prípadne aj šrotovanie obilia; druhé slúžilo na mletie a tretie pravdepodobne na spracovanie prosa, ako to bolo v okolitých mlynoch zvykom.
Tento systém individuálneho pohonu Schaubmarovci zrušili v roku 1913, keď sa rozhodli proces mletia modernizovať. Mlyn prešiel rekonštrukciou, tri kolesá vystriedalo jedno. Prevodový mechanizmus, ktorý prenáša mechanickú silu z vodného kolesa na pracovné stroje, bol riešený centrálne a fungovanie jednotlivých strojov zabezpečoval pomocou transmisií s remenicami. Prevodovú sústavu z roku 1913, ktorá funguje dodnes, pre Schaubmarov mlyn projektovala a dodala drážďanská firma Seck. Priestor pre zásahy mlynárov sa výrazne zmenšil, čo prinieslo podstatnú zmenu do mlynárskej profesie, z mlynára-tesára sa stal mlynár-strojár.
6/ Schaubmarovci boli nielen mlynári, ale aj zruční remeselníci. Súčasťou stálej mlynárskej expozície v Schaubmarovom mlyne je zachovaná kováčska vyhňa s fukárom a drevená polica s výrobkami zo stolárskej dielne. Jednotlivé dielne a stroje v nich boli napájané cez vodné koleso pomocou hriadeľovo-transmisionálneho prepojenia, ktoré sa zachovalo dodnes.
Dielne slúžili primárne na opravy mlynárskych strojov, ale používali sa aj na iné účely. V zámočníckej — kováčskej dielni sa vyrábali napr. poľnohospodárske náradia a podkovy, ale údajne sa tu odlievali aj lodné skrutky pre viedenské lodenice. V stolárskej dielni sa mimosezónne vyrábali drevené kopytá pre obuvníkov rakúsko-uhorského dvora.
Zámočnícku, kováčsku a stolársku dielňu si v suteréne Schaubmarovho mlyna zriadil Gustáv, syn Wilhelma, prvého majiteľa mlyna z rodiny Schaubmarovcov. Gustáv sa po smrti svojho staršieho brata Viliama vrátil z Viedne, kde sa vyučil za umeleckého zámočníka a prebral po otcovi mlynárske remeslo. Popri hlavnej pracovnej činnosti mletia obilia využil nadobudnuté remeselné zručnosti, ktoré zabezpečili bezproblémový chod mlyna. Skúsenosti odovzdal svojmu synovi, tiež Gustávovi.
7/ V roku 1976 mlyn odkúpila Slovenská národná galéria od jeho poslednej majiteľky Kornélie Schaubmarovej, pôvodne pre účel vybudovania doškoľovacieho a rekreačného zariadenia pre svojich zamestnancov. Zároveň sa zaviazala, že ho obnoví ako pamiatkový objekt a zahrnie do siete špecializovaných múzeí, čím sa predurčila jeho dnešná funkcia.
V 80. rokoch minulého storočia zabezpečila SNG v spolupráci s rôznymi štátnymi organizáciami rozsiahlu historickú a projektovú dokumentáciu obnovy pamiatky. SNG niekoľko rokov hľadala odbornú pomoc naprieč desiatkami štátnych inštitúcií, nedokázala však nájsť odborníka. V 90. rokoch sa stretla kurátorka Zbierky insitného umenia SNG Katarína Čierna s nadšencom mlynov Vincentom Hakszerom, ktorý sa pričinil o záchranu vodného mlyna v Jelke. Ten opravil a doplnil zariadenie v Schaubmarovom mlyne a následne ho napojil na elektrický pohon, ktorý slúži dodnes pri prezentácii technického vybavenia. Aj napriek zániku tradičných remesiel počas komunizmu a absencii odborníkov na mlynársku technológiu či tradičné ľudové stavby sa podarilo opraviť mlynársku technológiu, čo sa považuje za zásadný úspech obnovy Schaubmarovho mlyna.
Schaubmarov mlyn bol prvýkrát pre verejnosť otvorený v roku 1997. Slovenská národná galéria tu okrem stálej mlynárskej expozície zriadila aj Galériu insitného umenia. V roku 2017 prešla galéria zmenou koncepcie a otvorila sa všetkým originálnym zbierkam Slovenskej národnej galérie. Dnes sa tu súčasne s prezentáciou stálej expozície mlynárstva konajú ročné výstavy najmä súčasného umenia a dizajnu.
Viac o mlyne, ako aj akuálne výstavy či podujatia nájdete TU
