“Sedem vecí o…” uzdravujúcej sile prírody
Pripravila Lucia Almášiová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia
Človek je odnepamäti úzko spojený s prírodou. Z prírody vzišiel a do prírody sa vracia. A hoci časom opustil život na vidieku a naučil sa žiť aj v mestách, pri rôznych problémoch sa do prírody opakovane vracal. Príkladom sú morové epidémie vo veľkých mestách, pri ktorých sa ľudia utiekali do bezpečia na vidiek a ďaleko jeden od druhého. Podobne to bolo i pri rozmachu priemyselnej revolúcie, kedy sa ľudia v dôsledku znečisteného prostredia odchádzali liečiť čistým horským vzduchom a zdravým pohybom.
Dnes, v čase, keď sme sa väčšinou uzavreli do kancelárií a vnútorných priestorov, do prírody sa tešíme opäť po práci a cez víkend za účelom športu a relaxu. Príroda nám pomáha udržať si fyzické i mentálne zdravie, je miestom načerpávania novej energie i nových zážitkov. S potešením sledujeme jej premeny v priebehu roka i prejavy počasia každý deň.
V nasledujúcom výbere si predstavíme 7 fotografií zo Zbierky fotomédií SNG, ktoré súvisia s témou uzdravujúcej sily prírody a zároveň Vás možno poučia i pár novými poznatkami.
1/ Pútnik nad skalami
Vo Vysokých Tatrách, ukrytá pred zrakmi bežných turistov, sa v ich strednej časti nachádza málo známa a neprístupná dolina Nefcerka, jedno z hlavných východných odvetví Kôprovej doliny. Okrem vysokých skalných zrázov a bujnej divokej tatranskej vegetácie sa tam nachádza i niekoľko plies a vodopádov. Dolinu ako prví už dávno navštívili, ako iné miesta v Tatrách, neznámi pastieri, lovci kamzíkov a baníci; prvá písomná zmienka o nej však pochádzala až z roku 1867. Zachovalosť pôvodnej krásy doliny i početnosť divokej zveri tam na poľovačky lákala i vysokopostavených aristokratov. Okolo roku 1880 bol pre tento účel postavený Poľovný dom arcikniežaťa Rudolfa, aj s priľahlými chatami pre služobníctvo a honcov. A zrejme z jednej z takýchto poľovačiek, spojených aj s výstupom za účelom fotografovania, pochádza snímka neznámeho lovca, pózujúceho vysoko na skale od známeho tatranského fotografa Karola Divalda (1830–1897). Pre nás je akýmsi symbolom pútnika nad oblakmi, ktorý sa po namáhavom výstupe konečne zastaví a ticho, v úzkom vnútornom spojení s prírodou, rozjíma nad jej krásou a nekonečnosťou.
2/ Kúpeľné prechádzky
Liečivá sila prírodných prameňov v oblasti Trenčianskych Teplíc bola známa už od 13. storočia. O vznik a rozvoj kúpeľov sa v nasledujúcich storočia zaslúžili viacerí majitelia blízkeho Trenčianskeho hradu, najmä však rod Ilešháziovcov v 17. a 18. storočí. Po roku 1835 kúpele zveľadil viedenský finančník Juraj Sina, neskôr v jeho práci pokračovali obe jeho deti. V roku 1909 sa majiteľom kúpeľov stala maďarská akciová spoločnosť, po roku 1918 Československá akciová spoločnosť. Mestečko v medzivojnovom období obohatili viaceré nové stavby, okrem iných dnes aj veľmi cenné diela funkcionalizmu — Liečebný dom Machnáč a kúpalisko Zelená žaba. Kúpele sa dodnes sústreďujú na liečbu pohybového aparátu, súčasťou liečby sú i prechádzky v rozľahlom kúpeľnom parku s jazierkom. Mestečko i park z oboch strán obklopujú strmé zalesnené kopce — od juhu Čvirigovec, Klepáč a Machnáč a od severu vrch Slimáková, Grófovec a Ostrý vrch. Takto utopené v bohatej zeleni zachytil kúpeľné mestečko v časti pri Baračke český fotograf Rudolf Bruner-Dvořák z Prahy (1864–1921) alebo jeho brat Jaroslav (1881–1942). Vo forme svetlotlačovej reprodukcie sa snímka objavila v malom trojjazyčnom propagačnom albume, vydanom v Budapešti vo firme bratov Legrádyovcov, vytvorenom zrejme pred rokom 1918 na objednávku vtedajších maďarských majiteľov.
3/ Oddych pri mori
Jednou z obľúbených letných aktivít strednej vrstvy v medzivojnovom Československu bolo pravidelné cestovanie do prímorských letovísk za zdravím, oddychom i spoznávaním cudzokrajných prírodných a kultúrnych krás. Na svoje si počas týchto pobytov prišli často i amatérski fotografi, pre ktorých boli vo fotografických časopisoch za týmto účelom neraz publikované i tematické články a rady. Jedným z takýchto amatérov bol i trenčiansky úradník Ladislav Farkaš (1895–1948), ktorý začal fotografovať ešte ako študent. Neskôr v 30. rokoch vytvoril spolu s Jánom Halašom, Jánom Hajdúchom, Štefanom Martonom a Karolom Kállayom známu skupinu trenčianskych amatérskych fotografov. V roku 1938 Farkaš vyhotovil fotografiu západu slnka na Adriatickom mori, s ktorou sa neskôr po vojne prezentoval aj na fotoamatérskych výstavách doma a v zahraničí. V zábere citlivo kompozične v skombinoval dva populárne motívy od mora — západ slnka a malú loďku, snímka zároveň evokuje spomienky na príjemné podvečerné ochladenie a vyvoláva dojem žblnkotania vlniek na vode.
4/ Unavení zo Slnka
Medzi výrazné postavy fotoamatérskeho hnutia v medzivojnovom období v Bratislave patril železničný úradník Miloš Dohnány (1904–1944), rodinným pôvodom z Rakúska. Začiatkom 30. rokov sa stal členom bratislavského Združenia fotografov amatérov založeného pri organizácii YMCA, neskôr jeho vedúcou postavou pri presadzovaní modernej fotografie v štýle novej vecnosti. Spoznať program modernej fotografie mu pomohlo i štúdium vo večerných kurzoch fotografie u českého fotografa Jaromíra Funkeho na miestnej Škole umeleckých remesiel. Dohnányho námetmi boli moderná architektúra, mestský civilizmus i vidiek, domáce zátišia a motívy každodennosti. Medzi jeho najlepšie práce patrí i fotografia jeho dvoch detí spiacich v improvizovanej kolíske počas pobytu na neznámom letovisku, snímaná z nadhľadu, s využitím výrazných diagonál, ktoré snímke dodávajú neobvyklú dramatickosť. V roku 1943 sa Dohnány touto fotografiou prezentoval i na Výstave slovenských fotoamatérov, ktorá sa konala na prízemí otvorených arkád Vodných kasární (dnes SNG) v Bratislave.
5/ Turistické výlety
Turistika ako forma oddychu v prírode bola u nás veľmi populárna už od konca 19. storočia. S jej podporou a vytváraním podmienok na jej rozvoj začal v tatranskej oblasti nemecko-maďarský Uhorský karpatský spolok. Neskôr po roku 1918 tu tiež pôsobili Klub československých turistov, Sväz lyžiarov RČS, Spolok horolezcov James a ďalšie. Na prelome rokov 1939 a 1940 však boli v súvislosti s politickými udalosťami tieto organizácie zlúčené do jednej pod názvom Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL). Keďže s turistikou sa v tom čase spájalo u mnohých aj fotografovanie, resp. bolo potrebné organizačne podchytiť aj amatérskych fotografov, klub pre nich vytvoril tzv. fotozbory. V rámci nich sa amatéri stretávali, vymieňali si skúsenosti a organizovali si klubové alebo celoslovenské výstavy. Aktívnym členom KSTL, a aj iných spolkov, bol v tom období martinský bankový úradník a amatérsky fotograf Ján Galanda (1904–1960). Ako turista sa pohyboval po horách najmä v okolí Turca a Tatier, kde fotografoval svojich priateľov a rodinu, motívy z výletov i šport. Jeho snímka Výhľad zachytáva okamih oddychu dvojice na neznámej vyhliadke vysoko nad kopcami a svojim charakterom evokuje dojem horúceho letného dňa s jemne povievajúcim vánkom.
6/ Horské a podhorské ozdravovne
Druhá svetová vojna narobila škody nielen na psychickom ale i fyzickom zdraví obyvateľstva Slovenska. Aj v dôsledku slabej výživy, zlých hygienických podmienok a slabšej zdravotnej osvety sa medzi ľuďmi často šírili rôzne choroby, najmä však tuberkulóza, ľudovo nazývaná suchoty. Pred objavením účinných antibiotík sa táto dávno známa choroba liečila pobytmi v horských sanatóriách a klimatických kúpeľoch, neskôr tieto zostali ako dôležitá podporná terapia. Aj kúpele Lučivná pod Tatrami boli založené za týmto účelom v roku 1872. Po správe rôznych majiteľov, vrátane štátu, ktorí kúpele postupne rozširovali, slúžia tomuto účelu, špeciálne pre deti, dodnes. V rámci areálu bola vybudovaná i škola. A zrejme v nej, okolo roku 1946 vyfotografoval deti pri spoločnom čítaní časopisov amatérsky fotograf Viliam Malík (1912–2012), ktorý vtedy pôsobil okrem iného aj v rámci novozaloženého fotooddelenia Národnej poisťovne. On sám sa po úraze v roku 1951 v Tatrách liečil a neskôr sa tu v Tatranskej Kotline aj usadil.
7/ Nové zážitky
Cestovať samostatne na dovolenku počas prvých dekád socializmu nebolo jednoduché. Okrem potrebných financií boli nevyhnutnosťou miesto na dlhom poradovníku cestovnej kancelárie a spolu s inými dokladmi i tzv. vycestovacia doložka, zaručujúca dôveryhodnosť Vášho návratu. I napriek tomu všetkému však bolo možné dostať sa k moru najskôr len do spriaznených krajín východného bloku, najčastejšie do Bulharska, Juhoslávie alebo Rumunska. Niektorým musel stačiť i Balaton v Maďarsku. Výhodu mali pracujúci organizovaní v rôznych zväzoch a odborových organizáciách, napríklad v ROH (Revolučné odborové hnutie), ktoré pre svojich členov príležitostne zabezpečovali rekreácie formou skupinových zájazdov. Takto sa k moru zrejme po prvý raz v živote dostali i ženy-družstevníčky v pracovných krojoch na snímke reportážneho a divadelného fotografa Antona Šmotláka (1920–1979) z roku 1957. Samé sa smejúc z novej situácie, v ktorej sa ocitli, si dovolili zo zvyku najviac odhaliť a ponoriť do vody iba svoje nohy.
