“Sedem vecí o…” záhradách
(po období zintenzívneného vnímania ich ne/prítomnosti v našich životoch)
Pripravila Lucia Gavulová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia
Počas pandémie koronavírusu a s ňou súvisiacej nútenej izolácie mnohí ocenili možnosť tráviť čas v záhrade. Nakoľko verejné — parky, botanické, mestské — či komunitné záhrady boli dočasne uzavreté, bolo tak možné iba v súkromných záhradách. Okrem kontemplácie, slnenia sa či drobnej socializácie s najbližšími mimo obmedzeného priestoru bytu bolo možné venovať sa ich estetickému zveľaďovaniu a pestovaniu úžitkových plodín (v marci celosvetovo stúpol dopyt po semenách v priemere o tridsať percent), a to v sprievode mnohých zdravotných benefitov: práca v záhrade blahodarne pôsobí na psychiku i telo. „Zahrada má terapeutické účinky, ale jako mantra se poslední dobou opakuje tvrzení, že zahradničení samo o sobě zlepšuje zdraví. Tvrdí se, že zahradníci mohou žít až o čtrnáct let déle. Proč? Díky všem těm porcím vitamínu D, pohybu a také díky tomu, že se hrabou rukama v hlíně — kontakt s přírodními bakteriemi podporuje imunitní systém. Co se pohybu týče, dvě hodiny energického zahradničení podle všeho stojí stejné množství energie, jako když člověk uběhne půlmaraton, tedy dvacet kilometrů. (…) Podle jedné studie každodenní aktivita v zahradě snižuje riziko mrtvice nebo infarktu o sedmadvacet procent. A jistý vládní poradce v oblasti zdravotnictví v roce 2015 prohlásil, že praktičtí lékaři by měli zahradničení předepisovat coby prevenci vzniku demence.“[1]
V článku si priblížime sedem formálnych i obsahových charakterov záhrad ako miest pre kontempláciu, liečebné účely, estetické vyžitie, ale aj pre družnú socializáciu a posilňovanie zmyslu spoločenstva.
[1] Lively, Penelope: Život v zahradě. Brno : Host, 2019, s. 153.
1/ OKRASNÉ A ÚŽITKOVÉ ZÁHRADY
„Virginia Woolfová se 31. května 1920 pustila do zahradničení. Do svého deníku si zapsala následující věty: ‚První čirá radost ze zahrady… celý den jsem plela, abych dokončila záhony, v návalu zvláštního nadšení, který mně nutí říct: toto je štěstí.‘“[2] Záhradnícke postupy aj idea záhrady sa v priebehu času menili, no záhradníčenie prekvitalo už v starovekom Egypte. Maľba v hrobke okolo roku 1500 pred Kristom zobrazuje faraóna s manželkou, ako si prezerajú záhradu s ďatľovými palmami, figovníkmi a vodným prvkom. Pri vykopávkach boli objavené hmotné pozostatky záhrad — záhony a diery pre stromy, do ktorých bola zavlažovacími kanálmi privádzaná voda. Vie sa aj o rímskych záhradníckych postupoch, kde boli záhrady koncipované najmä ako miesto pre trávenie voľného času a potešenie. Na nižšej spoločenskej úrovni bolo záhradníčenie vždy predovšetkým funkčné. Pestovalo sa základné ovocie — jablká, hrušky, čerešne, ríbezle, egreše, maliny — všetky odrody zeleniny a byliniek. „Jedlá záhrada“ mala prednosť, až následne ostával priestor pre estetické vyžitie. Známym príkladom záhradníka, ktorý kombinoval praktické záhradníčenie s dekoratívnymi aspektmi záhrady ako obrazu bol Claude Monet. Záhradu pri svojom dome v Giverny si vytvoril ako maliarsky námet a inšpiráciu. Označil ju za svoje najkrajšie umelecké dielo. V roku 1883 navrhol dlhé obdĺžnikové záhony, štvorcové oblasti a sady pred domom, ku ktorým neskôr za domom pribudla vodná záhrada s leknami, ktorá slúžila ako námet jeho najslávnejších diel.
[2] Lively, Penelope: Život v zahradě. Brno : Host, 2019, s. 27.
2/ ZÁHRADY SANATÓRIÍ A LIEČEBNÍ
Záhrady pri sanatóriách a liečebniach majú prispievať k rýchlejšiemu zotavovaniu a celkovej psychickej pohode pacientov, ktorí musia v týchto zariadeniach nezriedka tráviť dlhší čas v izolácii. Z dejín umenia je dobre známa séria malieb z liečebne Saint-Paul Asylum v Saint-Rémy Vincenta van Gogha, ktorá vznikla počas jeho ročného pobytu na tomto mieste (1889–1890). Tento typ záhrad býva zväčša navrhovaný tak, aby poskytoval celoročnú zeleň. V Bratislave bola príkladom exotická záhrada Kochovho sanatória (pôvodne ženského sanatória, založeného doktorom Karolom Kochom na Partizánskej ulici), ktorú vytvoril slovenský botanik a záhradník Arboréta v Tesárskych Mlyňanoch Jozef Mišák. Pôvodne tu bolo vysadených až stodvadsať druhov stále zelených cudzokrajných drevín. Svažitý terén poskytoval mnoho zákutí s lavičkami a rekreačno-rehabilitačnými prvkami ako sú bazén či plató na sedenie s najdlhším slnečným svitom dňa, poskytujúce tzv. slnečný kúpeľ.
3/ ZÁHRADNÉ REŠTAURÁCIE
Jedným z motívov vyobrazenia záhrad sú záhrady ako letné terasy reštaurácií. Je to často jedno z najmalebnejších možných miest jarnej a letnej socializácie a v prvé jarné dni karantény mnohým chýbali najviac. V období prvej svetovej vojny sa často objavovali v tvorbe Maxa Liebermanna (1847–1935), predstaviteľa nemeckého impresionizmu. V najdeštruktívnejšom vojnovom období sa esteticky i doslovne stiahol do svojej letnej vily, kde vznikli početné maľby záhradných reštaurácií, svojou harmonickou a družnou atmosférou v rozpore s hrôzami práve prebiehajúceho vojnového konfliktu. Výjavy z košických ulíc, dvorov a záhradných reštaurácií s obľubou maliarsky zaznamenával Július Jakoby (1903–1985). Maľby reštauračných terás vo všeobecnosti súvisia so zachytávaním moderného života a životného štýlu.
4/ KOMUNITNÉ ZÁHRADY
Komunitné záhrady predstavujú akýkoľvek kus pozemku, ktorý je kolektívnym obrábaním premenený na záhradu. Cieľom spoločného úsilia je zmysluplne stráviť čas, svojpomocne si dopestovať ovocie, zeleninu, bylinky, kvety alebo rôzne zvláštne druhy plodín, či skrášliť svoje okolie. Komunitné záhrady sú fenoménom rozšíreným po celom svete. Ich myšlienka je založená na skupinovej práci, posilňovaní zmyslu a potreby spoločenstva, zlepšovaní susedských vzťahov či vzťahu k životnému prostrediu. Slúžia rôznym účelom, či už z estetického, alebo sociologického hľadiska. Ich výsledný vzhľad je rozmanitý a záleží od vzájomnej dohody jej zakladateľov, aký charakter záhrad zvolia. Sú to predovšetkým miesta spoločných medziľudských stretnutí, pričom „vedľajšími“ benefitmi je búranie bariér medzi človekom a zdrojom jeho potravy, ako aj celkovo vnímaním seba ako subjektu v prírodnom prostredí, ktorého sme integrálnou súčasťou.
5/ BOTANICKÉ ZÁHRADY
„Když všichni odešli do práce, do školy nebo kam to pořád chodili, vyrazil do města a zajel si tramvají do Botanické zahrady. Cesta mu moc příjemná nepřišla, v tramvaji byla neustále hrozná zima, ale útrapy toho podniku mu vynahradilo více než vrchovatě samotné očekávání a pak ten vrcholný okamžik, kdy otevřel bránu do Skleníku a přivítalo ho teplo a silná a zároveň jemná vůně květin. A ticho. (…)“[3] Botanické záhrady sa venujú zbieraniu, kultivácii, uchovávaniu a prezentácii širokej škály rastlín, starostlivo opatrených botanickými názvami. Môžu byť rozdelené do rôznych častí, zameraných na druhové špecifiká (kaktusy, sukulenty, byliny, exotické rastliny vyskytujúce sa iba v určitých častiach sveta atď.) Súčasťou servisu, ktorý ponúkajú návštevníkom, nezriedka bývajú komentované sprievody, výklady, výstavy umenia, kníhkupectvá, hudobné alebo divadelné predstavenia v častiach pod holým nebom, a iné druhy zábavy. V roku 2016 mal v Botanickej záhrade v Atlante výstavu autor sklenených sôch Dale Chihuly. V rôznych priestoroch záhrad vystavil dokopy devätnásť inštalácií.
[3] Janssonová, Tove: Cestovat nalehko. Orsini, 2017; s. 152.
6/ KLÁŠTORNÉ ZÁHRADY
Pestovanie liečivých rastlín bolo dôležitým poslaním, ktoré rozvíjali mnísi v kláštorných záhradách. Liečili nimi seba, ale napríklad aj pustovníkov, ktorí z času na čas do kláštorov zablúdili. Záhrady tiež slúžili ako miesto kontemplácie a modlitby. Ich usporiadanie malo symbolickú a alegorickú hodnotu. Pôvodne šlo o ideu zrekonštruovať rajskú záhradu, ktorá bola podľa kresťanských učení základom a príkladom všetkých záhrad: vytvorená Bohom, so zastúpením všetkých druhov rastlín a zvierat, nažívajúcich vo vzájomnej harmónii. Rajská záhrada bola obohnaná plotom, za ktorý neskôr Boh vyhnal Adama a Evu; uzavretosť bola preto hlavnou črtou aj kláštorných záhrad. Napokon, slovo kláštor má pôvod z latinského claustrum, čo znamená uzavretý, chránený priestor. Po obvode boli po vzore gréckych a rímskych peristilových dvorov záhrady lemované kolonádami. Delili sa podľa účelu na farmaceutické, so všetkými druhmi bylín a liečivých rastlín, kuchynské a sady. Okrem toho v nich pestovali kvety pre dekorovanie kostola a oltára. Uprostred sa zväčša nachádzala vodná nádrž pre zavlažovacie účely. Miesta s výsadbou boli pravouhlo koncipované a rozdelené do štvorcov, najmä za účelom čo najefektívnejšieho využitia priestoru.
7/ PARKY
V rámci jedného z prvých pandemických opatrení sa zavreli parky, ktoré možno považovať za typ verejných záhrad, teda prírodných, poloprírodných alebo umelých prostredí, slúžiacich pre rekreáciu a potešenie. Často sú miestom socializácie pod holým nebom. Prvé príležitosti k vytváraniu mestských parkov v Európe vzišli zo stredovekej praxe zabezpečiť pastviny v dedinách a mestách. S priemyselnou revolúciou a rozmachom staviteľstva nadobudli nový význam ako zóny, ktoré mali v mestách uchovať zmysel pre prírodné prostredie. Parky sa svojím dizajnom už tradične delia na anglické a francúzske. „Anglická“ záhrada predstavuje typ „krajinnej“ záhrady, ktorá sa začala objavovať v Anglicku začiatkom 18. storočia. Odtiaľ sa následne rozšírila do celej Európy, aby nahradila formálnejšie a symetrické „francúzske“ záhrady 17. storočia, ktoré predstavovali dovtedy dominantné štýlotvorné uchopenie európskych záhrad. Priekopníkom anglických záhrad bol William Kent a k ich neformálnemu štýlu ho inšpirovali krajinné maľby Clauda Lorraina a Nicolasa Poussina. Príkladom francúzskej záhrady v Bratislave je Prezidentská záhrada Grassalkovičovho paláca. Naopak reprezentantom typu anglickej záhrady je najstarší verejný park v strednej Európe — Sad Janka Kráľa.
