“Sedemkrát”… Iba oči
Pripravila Katarína Bajcurová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia, Slovenská národná galéria
Koronavírusom a covidom-19 poznačený dnešok nám priniesol niečo nové, čo sme si doteraz takmer neuvedomovali — poznávame sa, komunikujeme oveľa viac očami. Zakryté, „zarúškované“ sú ústa, perám sú zabránené bozky, odrazu neviditeľný je úsmev… Ostal nám len pohľad — z očí do očí. Verne a živo sprostredkovať, namaľovať, alebo nakresliť, vyjadriť oči na tvári, stvárniť pohľad, ktorý diváka sleduje, kdekoľvek sa pred obrazom nachádza, bola kedysi najväčšia cnosť a zručnosť umelca, legendárna Leonardova Mona Lisa/La Gioconda dodnes v parížskom Louvri fascinuje nielen povestným tajomným úsmevom, ale tiež očami, uhrančivým pohľadom, ktorého sa nezbavíte, keď jej stojíte tvárou v tvár, ale aj kamkoľvek sa pohnete.
Nechajme však staré umenie a jeho maliarske finesy bokom a poďme sa pozrieť do očí novších obrazov vybraných zo zbierok Slovenskej národnej galérie (ukážkovo si vypomôžeme aj inými zbierkami). Lebo oči dokážu, obrazne i doslovne povedané, všetko; smiať sa i plakať, zabíjať i milovať… sú v nich ukryté všetky vášne života i kozmická hĺbka nášho bytia. Symbol oka nájdeme v rôznych mytológiách i náboženstvách, kde malo svoje pozitívne (najčastejšie sa spájali so svetlom) i negatívne významy.
Český historik umenia Josef Kroutvor krásne vyložil fenomenológiu ľudskej hlavy, tváre a tiež očí v eseji Hlava medusy (Jazzpetit 1981, č. 29). Spomeňme si, že pohľad do očí bájnej Gorgony Medúzy zabíjal a na to, aby Perzeus nad ňou zvíťazil, musel jej oči preľstiť, nastaviť im zrkadlo… Navonok práve oči často rozhodujú o tom, či je tvár pokladaná za fyzicky krásnu, ale tiež nás uvádzajú do vnútorných sfér, mentálnych — spirituálnych svetov, sú schopné poodhaliť psyché človeka. Oči sú spojením protikladov, vonkajška a vnútrajška, skúsenosti a predstavy, vecného pozorovania i zmyslového skúmania, ale aj vnútorného, nadzmyslového zraku. Cez ne sa dívame, vidíme, poznávame svet — veď vidieť predsa znamená aj vedieť… a vedieť vidieť sa tiež treba naučiť…
Pripravili sme pre vás virtuálnu výstavu, exkurziu na tému — IBA OČI — demonštrovanú na siedmich modelových situáciách života očí vo výtvarných dielach od začiatku 20. storočia cez modernu po súčasné umenie.
1/ Oči duše
Hovorí sa, že oči sú oknom do duše, jej zrkadlom, cez ne k nám prehovára vnútro človeka, jeho pocity a prežívania, sny i strasti. Často práve to, čo by malo ostať skryté, či chceme alebo nechceme, sa zrkadlí v očiach človeka. Zúfalstvo, smútok a radosť, nešťastná i naplnená láska, viera a nádej, dobro i zlo, krutí a temní démoni zakorenení v duši, to všetko, čo človeka limituje, ale neraz i presahuje, sa vie vyjaviť v jeho očiach. Veď „hviezdy ľudských očí ožarujú priepasť ničoty“ (Jozef Kroutvor). Dostať takéto — zduchovnené oči — do obrazu je skutočným umením, vlastným veľkým majstrom. Ladislav Mednyánsky, jeden z najvýznamnejších umelcov, ktorí sa narodili na území Slovenska, dodnes vzrušuje svojou zložitosťou, étosom a dramatizmom umeleckej výpovede. Intelektuál, aristokrat, individualistický kozmopolita a nomád, večne túžiaci po slobode a nezávislosti, sa programovo vzpieral dobovým konvenciám a pravidlám. Vo svojej krajinárskej i figurálnej tvorbe hľadal to povestné svetlo v tmách — bolestnú, subjektívne rozjatrenú víziu, z ktorej sa v mukách rodil moderný tvorca a jeho výraz. Zaujímali ho psychické skúsenosti a vypäté situácie v živote človeka, fascinovala ho smrť, utrpenie človeka, odvrátené stránky jeho osobnosti. Veľa portrétoval ľudí z okraja spoločnosti, cigáňov, paholkov, tulákov, žobrákov, chcel ukázať ich „nádhernú a desivú tvár“ (Stefan Zweig). Ako nikto dokázal v ich potemnených, ale i svietiacich, lesknúcich očiach odhaliť vnútornú trýzeň duše, hĺbky a temnoty bytia.
Výtvarný samouk Konštantín Bauer, pôvodným povolaním strojný inžinier, významný predstaviteľ nášho prvého avantgardného pohybu, košickej moderny, sa sústredil na zobrazenie života obyvateľov z proletárskej periférie, pod jeho štetcom sa výjavy z nej premieňali na krutú sociálnu grotesku. Z „hrčovitých“ tiel, tvárí a očí jeho anti-hrdinov/hrdiniek vyžaruje temná odovzdanosť osudu, ničím nezakrytá tragickosť bytia. Málokto dnes vie, že „heroický diletant“ Michal T. Csontváry Kostka, budúci prorok európskeho moderného umenia, sa narodil v Sabinove, na Slovensku pôsobil ako lekárnik (v Spišskej Novej Vsi, potom v Haliči pri Lučenci). Jeho osobitú vizionársku maľbu podnietila pravdepodobne duševná choroba a obrazne ju nasycovali početné cesty po svete. SNG vlastní iba jedno dielo umelca, ktorého si osvojila maďarská kultúra: pohľad do extaticky vyvrátených očí modliacej sa starej ženy, dvihnutých k nebu. Patrí, rozhodne k (u nás) neznámym a čiastočne zabudnutým, ale vis à vis — nezabudnuteľným dielam.
2/ Moje oči
A čo tak dívanie sa na seba samého? Vo vizuálnom umení býva jeho výsledkom autoportrét. V dejinách našej moderny bol tento žáner — spodobnenie seba samého — pomerne častou a obľúbenou stratégiou (v dejinách umenia nie novou, spomeňme, napríklad, Rembrandta, po celý život posadnutého svojimi podobami…). „Oko je pasca, oči sú nastavené zrkadlo“ (Josef Kroutvor) a túto pascu — pred zrkadlom — si nastavovali viacerí umelci našej moderny. Ako sa videli na vlastné oči? Edmund Gwerk, hendikepovaný iba jedným okom, skúmavo, ale rozhodne ohmatáva svet okolo (pamätáte na to žmurkajúce oko z pútačov k 60. výročiu SNG?). Arnold Peter Weisz-Kubínčan sa na nás díva sebaspytujúcim a znepokojeným pohľadom, v jeho očiach priam cítime tisícročné útrpné prenasledovanie jeho národa, tiež predpoveď neodvratného tragického konca, ktorý ho zastihol v nacistickom koncentračnom tábore.
Imro Weiner-Kráľ a Irena Blühová, ktorá študovala na Bauhause, nám zanechali zvláštnu dvojicu dvojportrétov, v ktorých si žena a muž vymenili garde. Na maliarskom autoportréte je žena poloukrytá za umelca, ktorý sa uprene a vzdorovito pozerá na diváka, akoby chcel stoj čo stoj ubrániť svoju radikálnu verziu moderného obrazu. Na fotografii vytvorenej sendvičovou montážou, tzn. prekrytím dvoch negatívov, zas vidíme Blühovej pokojnú tvár, spoza nej vynárajúci sa Weinerov obličaj s ústami otvárajúcimi sa k výkriku. Sureálne pôsobiace dielo podľa Ivy Mojžišovej „zviditeľňuje bipolárnu prítomnosť mužského a ženského princípu“.
Maliarka Lea Mrázová sa na nás z obrazu díva provokatívnymi očami plnými vzdoru, akoby chcela povedať, že v umení dovtedy „neviditeľná žena“ už nie je iba objektom, ale stáva sa svojprávnym subjektom.
Avšak najviac sa sám sebe venoval Ernest Zmeták, priam obsedantne sledoval premeny svojej podoby v čase a zaznamenával ich na papier, grafickú platňu či na maliarske plátno. Poznávanie seba v čase sa stalo nielen najosobnejším vyznaním, ale aj hľadaním výtvarného výrazu a postoja. Ako o tom napísal: „Bol to pohľad nielen na seba, ale i do seba. To do seba zahľadenie, vlastne sebahľadanie, bolo i pre mňa sebaobjavovaním, sebavyznaním. Po každom autoportréte som objavil a zaznamenal na sebe niečo dosiaľ neznáme. A tak sa pomaly menil môj pohľad na seba i spôsob sebazobrazenia, či sebavyjdarenia…“
3/ Tvoje oči / Tie oči oproti…
Milenci si pohľadom do očí navzájom potvrdzujú lásku, podliehajú ilúziám a mámeniu, lebo zrak môže rovnako odhaľovať aj klamať, byť zdrojom súzvuku i výrazom odcudzenia. Naše oči svedčia o najbližšej blízkosti, tiež o najhlbšej samote, oči bez lásky iba chladne pozorujú okolie. Tie oproti, patriace milovanej bytosti, od nepamäti inšpirovali umelcov, maliarov, básnikov, spisovateľov či hudobných skladateľov. Oko milej (milého) bol častý motív v biedermeieri, v 19. storočí sa vyvinula zvláštna náklonnosť obdarovávať sa v ľúbostnej korešpondencii kresbičkami očí, vznikla tiež móda očných miniatúr, amuletov živých i zosnulých, oko sa stalo súčasťou medailónov a iných šperkov, ktoré sa s obľubou nosili. V dejinách umenia, ktoré boli do 20. storočia prevažne „mužského rodu“, nájdeme množstvo oduševnených portrétov múz, mileniek, partneriek, manželiek vytvorených so zvláštnym — emocionálnym, ale aj s exploatujúcim — nasadením muža autora.
Náš najvýznamnejší modernista Ľudovít Fulla, až na výnimky takmer nemaľoval portréty, jeho tvorba bola založená na vyhranenej predstave, ktorá výtvarne silne abstrahovala a štylizovala zvolený motív. Napriek tomu sa istý čas venoval aj „realistickým“ obrazom a skúšal sa viac priblížiť realite, tak ako ju vidíme. Azda preto, aby si ju zachoval v pamäti, portrétoval v „skutočnostnom“ móde aj paniu svojho srdca, budúcu manželku Julianu Kláru, pokúsil sa pomerne verne zachytiť jej podobu i lesk milovaných očí. Peter Matejka spodobnil svoju manželku rafinovanejšie — vidíme torzo obnaženej ženy, ktorá sa díva na seba v zrkadle, očami sleduje svoj odraz a my túto „hru“, tak ako sám autor, skoro voyersky, zo strany, pozorujeme. Pripomína archaický idol, akúsi smutnú bohyňu v tieni vojny, zároveň aj maliarovu predstavu zmyselného „ženstva“. Svoju manželku Helenu často a rád portrétoval aj Matejkov súčasník Ján Mudroch, na jeho obrazoch sa z mondénnej krásky mení na madonu, ktorá má bdieť nad osudom ťažko skúšaného ľudstva. Je aj nie je z tohto sveta, je prízrakom, symbolom, znakom, šifrou, jej oči sa vyprázdnili a svätožiara potemnela.
4/ Bez očí / Zaslepené oči
Oči sú súčasťou každej tváre, ale čo ak ich na tvári nenájdeme? Sú prázdne, zaslepené, zavreté…, alebo tam vôbec nie sú. Hlavy bez očí, resp. s očami schematicky naznačenými — a bez zreničiek — pripomínajú zväčša praveké alebo primitívne idoly alebo masky, ich neznámym autorom stačil len schematický zárez, čiara, dve spájajúce sa čiary do typického zašpicateného oválu. Za maskou je zas svet, kam nikto iný nemá prístup, oči sa dívajú dovnútra, nevidia, alebo nechcú vidieť nič naokolo, zároveň naše oči nechcú, aby sme boli videní niekým cudzím. Bránia nás pred ohrozením, sklamaním (veď láska býva slepá…), sú funkciou zraku zahĺbeného a namiereného dovnútra. Zavreté oči evokujú metaforu spánku a sna, v ktorom sa nám môžu — trebárs ako Goyovi — zjaviť príšery, ale tiež sa cez neho dá uniknúť pred nebezpečenstvom.
Zaviazané oči má Justitia, ženský obraz spravodlivosti, ktorá je (aspoň by mala byť…) slepá — ako v soche Jána Koniarka, (v rámci dnes aktualizovaného hesla „padni komu padni“). Moderné umenie pracuje so schémou, štylizovaným okom, zdanlivo prázdnym, s okom bez zreničky. Prvýkrát s ním absolútne slobodne začal narábať Pablo Picasso inšpirovaný černošskými sochami, oči žien na jeho obrazoch žijú zdanlivo nezávislý život, putujú, deformujú sa, vynárajú sa a dívajú sa na nás z tých najneočakávanejších miest.
Mikulášovi Galandovi, cizelérovi línie, idúceho v Picassových stopách, stačí naozaj málo, len dve tenké čiary, aby vykúzlil dievčenské oči, zdanlivo prázdne, ale naplnené životom. Galandove ženy, hlavne tie z ružového obdobia, zväčša nemajú fyziognomické črty a nepotrebujú ani oči, aby sa z nich stali tiché modly, prevtelené do obrazov nežných a láskavých mileniek a matiek. Viera Kraicová často pracovala s archetypom hlavy, bola priemetnicou jej okamžitých psychických stavov, epicentrom farebných, maliarskych a kresbových výbuchov jej výtvarnej energie. Vo vnútri jej hláv sa stále niečo dialo, zahusťovali a zauzľovali sa zväzky nepokojných čiar, často preškrtávajúce oči, zázrak zraku a videnia, aby vyjadrili stavy utrpenia, napätia či úzkosti.
Podobne aj v kresbách a maľbách Milana Paštéku pred nami často defilujú bytosti bez hláv, ľudské torzá, ale aj početné hlavy, tiež zväčša bez detailnejších čŕt, skôr pripomínajúce akési sošné busty. Neprítomnosť zraku tu má svoj vnútorný zmysel; vymazávaním tvárí, strnulým, obranným alebo vystrašeným gestom, deformovaním tvarov, prázdnotou strohých priestorov chcel Paštéka naštrbiť očakávanú idylu zobrazenej scény, odkázať na tieseň a nehybnosť doby, v ktorej žil. Iného druhu sú postavy svätých súčasnej autorky Doroty Sadovskej zobrazených v žiarivo žltej farbe, v prudkej perspektívnej skratke a nadhľade. Pri každom hrá dôležitú úlohu tradičný atribút dotyčného svätca a práve tie chce súčasníkovi netradične priblížiť. Atribútom sv. Lucie, ktorú v mene viery umučili, sú oči, ktoré jej rímski vojaci vypichli. Zobrazuje ju s rukami na očiach, vidiacu vnútorným zrakom, ktorý sa pred nami postupne otvára — na niektorých obrazoch z tohto cyklu totiž poodchyľuje dlane z jej očí a robí sv. Luciu vidomou…
5/ Rituálne oči / Tretie oko
Božie oko — vševidiace a vševedúce — zapísané do trojuholníka, symbol prozreteľnosti, jasnozrivosti a božskej trojjedinosti nad nami bdie v kresťanských chrámoch, resp. ho nájdeme v mnohých umeleckých dielach a pamiatkach ovplyvnených kresťanstvom. Je v ňom pohľad Boha i pohľad veriaceho upnutého k nemu, všadeprítomné Božie oko je raz všemocné a trestajúce, inokedy je to oko všeobjímajúcej lásky. Odtiaľ tento symbol putoval aj inde, napríklad, k slobodomurárom (oko v trojuholníku s krížom obklopené žiarou je tu ideálnym stredom sveta, veľkým stvoriteľom univerza) i do záhlavia Deklarácie práv amerického národa. Je známe aj z východných náboženstiev, hinduizmus rozlišuje pravé oko (Slnko), ľavé oko (Mesiac) ako jednotu aktivity a pasivity a má aj tretie oko — oko múdrosti, nadprirodzenej sily, moci, prevahy nad svetom. Je to tiež šiesta čakra nazývaná ajna, tretie oko sa nachádza v strede medzi obočím, je to energetický uzol, vidí pod povrch, vyjadruje syntetický a intuitívny charakter videnia a poznania sveta v celku. Stojí v protiklade k inému mýtickému oku: Polyfémovo jediné oko uprostred hlavy musel Odysseus vypichnúť, aby sa oslobodil a mohol pokračovať vo svojej púti domov na Ithaku, bolo to vlastne ešte nediferencované oko, symbol chaosu. V tomto zmysle je tretie oko astrálneho tela pokladané za vyššiu jednotu i dokonalejší stupeň poznania. Stano Filko, „avantgardista z povolania“, ktorý často hovoril o vlastných zážitkoch klinickej smrti, hlavne na sklonku života mal blízko k mystike. Svoje celoživotné „ego“ projektoval v sústave, kde základ tvorilo prepojenie troch zložiek, súbežných tvorivých dráh: dráhy empirickej (biologickej — červená farba, 3. dimenzia), dráhy kozmologickej (modrá farba, 4. dimenzia) a dráhy transcendentna či ontológie (biela farba, 5. dimenzia), ako aj systému deviatich čakier. Na sklonku života čoraz viac unikal do svojho privátneho transcendentna, sám seba zobrazoval ako metafyzickú bytosť s tretím okom, ktoré sa ako schematický úbežník objavuje aj v iných jeho projekt-artoch.
Na metaforu tretieho oka odkazujú tiež viaceré maľby a sochy Laca Terena; raz sa — surreálne a minimalisticky — vznášajú vo vzduchoprázdne, inokedy z nich vytvorí sochu bájneho snivca, pokryje nimi ženské telo a všetky jeho otvory, ktoré ho premenia na bohyňu. Oči — fetiše, patriace i nepatriace k telu, sú vytrhnuté z pôvodných telesných súvislostí a zväčšené, nadané osobitými symbolickými schopnosťami.
6/ Sociálne oči
V sedemdesiatych rokoch kultúru a umenie v Československu zasiahla tzv. normalizácia (pre mladších: bolo to obdobie rokov 1970–1985, ktoré prišlo po pražskej jari a neúspešnom pokuse o socializmus s ľudskou tvárou, znamenalo znovuupevnenie komunistickej moci, presadzovanie ideológie v kultúre, prinieslo neslobodu umenia a prenasledovanie neposlušných, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti…). Viacerí umelci neoficiálnej scény komentovali tento stav vo svojich dielach — a aj „všetko“ vidiace i „nič“ nevidiace oči sa stali vhodným nástrojom pre vyjadrenie absurdity spoločenskej situácie, v ktorej sa ocitli. Július Koller sa zmenil na fluidnú bytosť U.F.O.-nauta J.K. a svoju premenu každoročne dokumentoval v cykle manipulovaných autoportrétov. Aurel Hrabušický však kladie otázku: „Do akej miery táto sebapremena bola víťazstvom nad spoločenskými pomermi a do akej miery si ju vynútil tlak reality po roku 1968?“ Raz si do očí vloží tenisové loptičky: aby nevidel(?), alebo ich lepšie otvoril, takpovediac, vypleštil až k údivu (čo vyjadruje spojenie mať oči ako „tenisáky“…), či aby upozornil na potrebu fair-play aj inde ako v športe? V ďalšej podobe si zas prekryje oči radom ikonických otáznikov a pod. Atribúty Kollerovej substanciálnej premeny sa príznačne menia po roku 1989 (raz si hlavu zakryje už spomínanou knižkou Hlava medusy alebo jedným z historických opusov SNG…), posledný U.F.O.-naut J.K. (2007) má na ústa nasadenú masku, žeby prorocky?
Ľubomír Ďurček tiež pracoval so svojím telom a situačnými pozíciami komentoval vtedajšiu neveselú skutočnosť: do potápačských okuliarov navrství kamene, nechcel/nemohol sa viac dívať na to, čo sa dialo okolo, alebo aby sa už viac nevynoril? V inom diele dokumentoval akciu: navštevoval svojich známych tak, že sa mlčky postavil pred dvere s ústami vypchatými novinovými úvodníkmi z vtedajšej oficiálnej tlače a uprene sa díval do očí prekvapeného človeka oproti.
Juraj Meliš využíval vizuál všadeprítomných ideologických pútačov a transparentov. Namiesto propagandistických hesiel sa však v jeho dielach začal objavovať príznačný pojem: IDEA. Chcel totiž „naliehať, aby sa zásadné pravdy vyslovovali holou vetou“, v tomto prípade jedným slovom. Na koláži zo Zbierky Linea má tento pojem napísaný priamo na čele a díva sa na nás smrteľne vážnymi očami, pričom druhá — zrkadlová polka tváre je lebka (memento mori?). Neskôr zdôrazní ironický odstup: na čelo si hrdzavým klincom pribije útržok s týmto pojmom a jeho oči sa (falošným ideám) začnú vysmievať, ale i nad nimi plakať.
Peter Rónai, z času na čas posadnutý premenami svojej identity prostredníctvom tváre, ktorú vystavoval mediálnym metamorfózam a deformáciám, si svoje oči prekryje dvojznačnými slovíčkami Дa Дa (vysvetlime, že v ruštine vyjadrujú súhlasné áno, na druhej strane odkazujú na dada-izmus, smer založený na absurdnom humore). Aj toto dielo môžeme čítať ako svojho druhu sociálnu grotesku, vztiahnutú na situáciu krajiny a jedincov v nej, žijúcich v siločiarach cudzej moci a jej vízie svetlej budúcnosti, kde „zajtra znamenalo včera“…
7/ Z očí do očí
Na záver jeden príklad zo sveta: azda najúžasnejším — najsilnejším súčasným umeleckým dielom s očami v hlavnej úlohe je performancia srbskej umelkyne Mariny Abramović, ktorá prebehla počas jej retrospektívy v MoMA v New Yorku (2010). V rokoch 1976–1988 žila a tvorila s nemeckým umelcom Ulayom; ako bodyartisti sa vo svojich dielach často ocitli v hraničných situáciách medzi životom a smrťou, existenciálnym skúškam vystavovali v umení aj svoj partnerský vzťah; vymieňali si vzduch medzi sebou z úst do úst takmer do udusenia, mierili do srdca s napätým lukom so šípom atď. Vzťah postavený na totálnom emocionálnom a fyzickom nasadení a vypätí ukončili po trojmesačnej ceste po Veľkom čínskom múre, keď šli k sebe každý z iného konca, aby sa naposledy stretli a objali. Na výstave v MoMA Abramović realizovala performanciu, ktorá spočívala v tom, že počas jej trvania a otváracích hodín galérie, deň čo deň, sedela mlčky a nepohnute pri stole, pričom na stoličku oproti nej si mohol sadnúť ktokoľvek z návštevníkov a zadívať sa jej do očí. Jedným z návštevníkov, bez toho, aby o tom vopred vedela, bol Ulay, po rokoch odlúčenia sa uvideli prvýkrát. V ich pohľade z očí do očí sa akoby v jedinom okamihu zhmotnil celý spoločný život, silu tohto — očného — spojenia ani nie je možné slovne popísať. Sama sa o svojom diele vyjadrila týmito slovami: „Keď vstúpite do štvorca svetla a sadnete si na tú stoličku, ste tam sami za seba a ako jednotlivec ste celkom osamotení. Ste vo veľmi zaujímavej situácii, pretože ste pozorovaný skupinou (ľudí, ktorí čakajú), ste pozorovaný mnou a pozorujete mňa — takže je to také trojité sledovanie. Ale potom, veľmi skoro počas dívania sa na mňa, sa veci otočia a začnete sa dívať do seba. Takže som iba spúšť, som iba zrkadlo a oni si vlastne začnú uvedomovať svoj život, svoju zraniteľnosť, svoju bolesť, všetko — a to vyvolá plač. Oni naozaj plačú kvôli sebe a to je extrémne emocionálna chvíľa.“ https://cs.wikipedia.org/wiki/Marina_Abramovi%C4%87#cite_note-7
Marina Abramović: The Artist is Present. 2010. Performacia, MoMA New York
