Kolečko zo Zverovky cez Salatín, Skriniarky, Baníkovské sedlo a Roháčsky vodopád nám so svojimi 1500 metrami prevýšenia sľubovalo počas 8 hodín náročnej túry úžasné výhľady na ktoré sa tak rýchlo nezabúda.

Aj keď sme vedeli že na takúto túru je ideálne vyrážať čo najskôr ráno, nám sa na rázcestie pod Zverovkou podarilo dostať až pred deviatou. Počasie nám však tentokrát prialo dobre a nakoniec sme neboli ani zďaleka jediní kto vyrážal na hory tak neskoro.

Stúpajúc Spáleným Žľabom pomedzi čučoriedky na Predný Salatín sme si ani nevšimli ako nám ubehlo prvých 600 metrov prevýšenia. S plnými bruchami sme si na Prednom Salatíne dopriali riadny oddych kochajúc sa výhľadmi ktoré sa nám tu otvorili, ešte netušiac že nás o pár dní na to dobehnú následky tejto neobvyklej dávky horského slnka.

Boli sme prekvapení že sme pôsobili ako jediní kto sa tu čučoriedkami napchával, hoci sme sa zhodli že tunajší zákaz zberu lesných plodov by sa nemal týkať zberu plodov rastúcich pri turistickom chodníku do vlastných brúch, ale mal by brániť ich veľkozberu hrabličkami mimo chodníkov. Môj postoj ku zberu lesných plodov sa za posledných 13 rokov nezmenil a v tomto duchu chcem viesť aj moje deti. Snáď tieto naše zákazy zatiaľ neprerastú pôvodné zámery a nebudú sa zneužívať na nezmyselné vyberanie pokút ako sa to už deje na mnohých iných miestach okolo nás.

Na horách sme však zatiaľ stretli len dobrých ľudí a snáď to tak aj zostane. Míňali sme sa síce s desiatkami turistov, ale na tak nádhernú trasu v tak dobrom počasí ich vlastne bolo dosť málo. Poľský turista ktorého sme neskôr zviezli zo Zverovky do Zuberca si práve tento fakt veľmi chválil, lebo u nich sa vraj bežne na reťaziach čaká i zo dve hodiny. Tak zlé to u nás snáď nie je ani na Priečnom sedle a to už avizované menšie rady ma stadiaľ odrádzajú.

Na Skriniarkach nám na reťaziach chvíľu robili spoločnosť akurát tak dve naháňajúce sa muchy, ktoré sa tu dokonca vopchali aj do záberu. Ďalej na Spálenej a na Pacholi sme si tieto úseky mohli vychutnať už v úplnom súkromí. Mysleli sme i na chalanov ktorých by to tu určite očarilo, ale kým ich sem vezmeme ešte budú musieť riadne potrénovať. Ale ktovie, možno už o rok či o dva to zvládnu a dokonca nás možno čoskoro nechajú ďaleko vzadu.

Nateraz sme však boli radi že si môžeme vychutnať túru i bez detí. Zažiť ten pocit keď človek sám so svojimi myšlienkami stúpa po hrebeni veľkolepých hôr voči ktorým je taký maličký. Bázeň voči prírode — presvedčenie, že základom konania človeka má byť jeho primerané sebahodnotenie.
Pýcha predchádza pád.

Cestou dole z Baníkovského sedla sme i my v nohách pocítili záťaž na ktorú nie sme zvyknutí a tak sme už len zotrvačnosťou zišli okolo Roháčskeho vodopádu naspäť dole, kde nás Pod Spálenou čakalo predstavenie moci techniky.

Helikoptéru sme počuli už pár kilometrov vopred, ale nejednalo sa o záchrannú akciu. Táto prenášala kladky a ďalšie diely na už pripravené nové lanovkové stĺpy. Tak ako sa malí chlapci zapozerajú na pracujúci báger sme my, hoci unavení, čochvíľa pozorovali helikoptéru. Zohranej partii s takýmto pomocníkom išla práca od ruky, akurát čo priebežné dotankovávanie ktorého sme boli svedkom dávalo tušiť, že si aj svoje zhltne.

Po oddychovej nedeli pod Tatrami nás Bratislava privítala grotesknou situáciou keď sme sa nevedeli dostať do nášho vchodu, lebo niekto zvnútra zalomil kľúč a ku svojmu činu sa nepriznal, no a riešenie následkov vyšlo na nás. Vylamovanie zámku nás síce zdržalo, ale aspoň sme mali ďalšiu ukážku techniky v praxi. Aj náklady na zásah nakoniec prebral správca domu, akurát čo sa dá čakať že sa neskôr rozrátajú na všetkých obyvateľov domu.

O dva dni neskôr som tu na vlastnej koži zas pocítila nezmyselné vymáhanie pravidiel. Aj keď som od policajtov mávala zatiaľ pokoj, dalo sa tušiť že mi to nevydrží navždy. Pri voľbe či zaplatiť do štátnej kasy alebo policajtovi na ruku som si zvolila menšie zlo. Snáď tie peniaze preinvestuje slušne, aj keď si myslím že za priestupok, ktorým som priamo nikoho neobmedzila ale len som zjavne niekomu stúpila na otlak, ma nemusel skásnuť vôbec a mohol to vyriešiť dohovorom. To by však nesmel byť finančne závislý od vybraných pokút, čo sa u nás tak ľahko nezmení.

Nakoniec som sa mu ešte poďakovala že ma skásol za menej ako mu naše pravidlá umožňovali, hoci bolo evidentné že od iných majiteľov áut v okolí porušujúcich rovnaký zákaz zastavenia sa pokuty vymáhať nechystal. Narozdiel odo mňa ich nikto neudal a podľa prítomnosti blízkeho úradu bolo jasné že ich ani udávať nemá zmysel keďže sú policajtom pravdepodobne nadriadení, zatiaľ čo ja som si mala pravidlá ustrážiť aj napriek ich nedobrému príkladu.

Namiesto vzájomnej úcty a rešpektu sa tu bežne manipuluje strachom. Avšak snáď aj tu nakoniec bude platiť že pýcha predchádza pád, i keď je nateraz živená omylmi ako nekritickým prístupom či túžbou priživiť sa na ziskoch.

Zatiaľ sa teším opäť na hory. Namiesto strachu tam nachádzam úctu a rešpekt. Možno sa stadiaľ postupne viac a viac rozšíria medzi ľudí.

Viac fotiek na https://picasaweb.google.com/eva.balgava/Salatin